Legendy
Víly karcsianskeho kostola
V Medzibodroží od nepamäti žili víly, ktoré sa cez deň zdržiavali v paláci na dne rieky, ale len čo zašlo slnko, vyšli z vody a do rána sa preháňali s vetrom. Stalo sa raz, že Duchovi tmy sa zapáčila kráľovná víl, ale tá odmietla jeho lásku, začo sa jej škaredý duch začal vyhrážať. Kráľovná preto už nikdy nevyšla zo svojho kaštieľa, až sa rozhodla, že sa odsťahuje. So svojimi dcérami teda zbúrali kaštieľ a z jeho kameňov postavili svojim obľúbeným ľuďom na brehu Karcse kostol. Nakoniec kráľovná s dvoma ďalšími vílami vzlietli nad jazero, aby do veže zavesili strieborný zvon. Keď zvon zazvonil, víly sa zľakli a zvon im vpadol do jazera. Leží tam, v hlbine, spolu aj s vežou dodnes, strážený jednou vílou, ktorá raz za sto rokov zazvoní, aby pripomenula pamiatku víl.
Kalvínsky kostol so šindľovou strechou, bez veže, dodnes stojí na brehu potoka Karcsa, v dedine Karcsa. Predpokladá sa, že vznikol na konci 11. a začiatku 12. storočia, aspoň čo sa týka rotundy, tvoriacej svätyne. Jedna z najvýznamnejších pamiatok Medzibodrožia, možno ho navštevovať celoročne.
Láska močiarnej víly a mladého pána z Agárdu
V agárdskom močiari žila víla, krásna a dobrosrdečná. Vždy po zotmení zhromaždila okolo seba vtáky nebeské a spievala spolu s nimi. Kto začul jej hlas, už na to nikto nikdy nezabudol. Chceli ísť za ňou, ale nikto nevedel nasledovať jej ľahučké kroky po listoch lekna. Kto teda začul jej hlas, za istou smrťou sa hnal.
Syn agárdskeho zemepána bol oddávna zamilovaný do víly, nikdy sa však nepokúšal ju nasledovať. Len počúval a so zahmlenými očami sa díval na močiar. Až mu raz jedna vedma poradila, aby sa posadil na taký snehobiely kôň, na ktorom ešte nikto nejazdil a ak treba, aj lietať by vedel. Mládenec prehľadal celý kraj, až kým v žrebčíne leleských bielych mníchov nenašiel snehobiele žriebä. Lenže mnísi chceli zaň veľmi veľa, celé panstvo. Dohodli sa však a mládenec šťastne odcválal do nekonečného močiarneho sveta, kde ho vrúcne čakala víla. Hneď po stretnutí, za sprievodu horúcich bozkov zišli do podvodnej ríše a šťastne spolu žili.
V leleskom premonštrátskom archíve sa nachádza jedna zmluva zo 16. storočia, podľa ktorej Ľudovít Agárdy odovzáva prepoštstvu celý svoj majetok, výmenou za jedného koňa...
Rozprávka o vílach z Hradného vrchu, podľa Vissi Gyuláné
Na jednom zo strmých vrchov čarokrásneho hrebeňa Zemplínskej vrchoviny, trochu osamotene stojaceho, bol postavený rozprávkový kaštieľ zdobený vežičkami, patriaci vílam. Dedinčania vraveli, že to boli dobrosrdečné, hravé víly. Aj na tokajskom vrchu stál rozprávkový kaštieľ, ktorého obyvatelia, víly, sa priatelili s vílami na hradnom vrchu. Často sa spolu rozprávali a hrali sa. V jeden slnečný letný deň sa obyvatelia oboch hradov zase spolu hrali s loptou. Medzitým sa rozprávali, obzerali a kochali krajinou, až raz jednej nešikovnej víle lopta spadla do Tisy. V tom okamihu kaštieľ na hradnom vrchu prehltla zem, úplne sa prepadol.
Tento príbeh vznikol možno aj preto, že na hradnom vrchu sa nezachovali žiadne zbytky múrov, žiadne kamene, miesto je dávno zarastené trávou. Tunajšie obyvateľstvo dodnes zaujíma ozajstný príbeh hradu.
Povesť o poklade na Hradnom vrchu, podľa Vissi Gyuláné
Na Hradnom vrchu stál nádherný hrad, jeho panstvo skrývalo svoje poklady v hradnej pivnici. Starostlivo, pod siedmimi zámkami strážili svoje bohatstvo. Stalo sa raz, že hrad aj so svojimi pokladmi sa prepadol pod zem. Tamojší obyvatelia sa dlho zaoberali strateným pokladom. Na stráni Hradného vrchu sa za tmavých nocí často zjavovali planúce ohne; vtedy sa zišli muži a došli k záveru, že na tom mieste bude zakopaný poklad. Raz sa dedinčania dohodli a vystrojení motykami, čakanmi a lopatami sa vybrali hľadať poklad. Ďaleko zašli, keď konečne našli akúsi dutinu, podobnú pivnici. Bol v nej popísaný zažltnutý pergamen, schovaný vo fľaši. Odniesli ho k písma znalému dedinčanovi, lebo napísané bolo po francúzsky. Zistilo sa, že to písali už pred tisíc rokmi a stálo v ňom, že vnútro vrchu skrýva poklad neslýchaný, nevídaný. Ešte aj miesto vstupných železných dverí tam bolo popísané. Ale dvere vedúce k pokladu už nenašli, lebo strom, pod ktorým podľa listu mali byť, už dávno vyschol. Ale radšej nech nikto neskúša tie dvere otvoriť, lebo za nimi je morské oko. Keď ich raz niekto otvorí, zaleje okolitý kraj voda.
Raz jeden pastier natrafil na tie železné dvere, aj ich otvoril. Vyvalil sa z nich taký hrozný smrad, že sa skoro udusil. Dvere sa s ohromným hrmotom opäť zavreli. Odvtedy si už nikto netrúfal hľadať poklad.